Zrúcanina hradu Pajštún pôsobí na mnohých tajomne.

Zrúcanina hradu Pajštún neďaleko Bratislavy patrí do sústavy pohraničných hradov, ktoré v Malých Karpatoch preberali od 13. storočia funkciu ochrany severozápadných hraníc uhorského štátu. Hrad Pajštún bola prvá zrúcanina, ktorú som v živote navštívil už ako žiak základnej školy v roku 1975.

Vznik hradu nie je presne známy a je rozlične interpretovaný.

Počiatočná história hradu nie je veľmi známa, v literatúre sa opisujú rôzne počiatky. Historické údaje sa môžu prelínať aj s bývalým stupavským vodným hradom. Niektorí bádatelia hrad Pajštún stotožňujú s hradom Stupava, ktorý v roku 1271 dobyli vojska českého kráľa Přemysla Otakara. Iný názor hovorí o tom, že hrad vybudoval Rugerius z Tallesbrunnu v poslednej tretine 13. storočia. Hrad mal byť pomenovaný ako Peilenstein, z čoho malo vzniknúť jeho terajšie slovenské pomenovanie Pajštún. Podľa známych záznamov sa dá s istotou povedať, že hrad stál už pred rokom 1390, keď kráľ Žigmund daroval hrad Pajštún do dedičného vlastníctva Petrovi z rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka. V roku 1543 mal hrad v prechodnej zálohe Gašpar Serédy. V roku 1552 dostal Pajštún do užívania verný prívrženec kráľa Ferdinanda I., bratislavský župan Eck Salm. O niekoľko desiatok rokov hrad už patrí Mikulášovi Pálffymu, ktorý v roku 1600 zomrel.

Koniec hradu prišiel s napoleonskými vojnami.

Tri roky po smrti Mikuláša, vdova Mária Fuggerová so synmi obdržala na Pajštún kráľovskú donáciu a v roku 1619 Pajštún pri delení majetku medzi súrodencami pripadol Pavlovi. Pavol Pálffy bol vzdelaný a rozhľadený šľachtic, ktorý dosiahol hodnosť uhorského palatína. V štyridsiatych rokoch 17. storočia Pajštún prestaval. Na prestavbe sa podieľali talianski majstri, ktorí v tom čase pôsobili v habsburskej monarchii. Zásah blesku spôsobil na hrade požiar, hrad opravili a v polovici 18. storočia stále obývateľný. Koniec hradu prišiel s napoleonskými vojnami. Počas ťaženia proti Viedni, v júni 1809 napoleonské vojská obsadili aj hrad Pajštún. Pred odchodom z hradu ho vojaci vyhodili do povetria a od vtedy už len chátral.

Kto chce stretnúť rytiera na bielom koni mal by na hrade prespať.

Aký by to bol, keby nemal svoje legendy a povesti. Traduje sa napríklad príbeh, že vždy o polnoci okolo hradu jazdí divokým cvalom rytier na bielom koni a následne zmizne v priepasti. V inej legende sa spomína Gašpar Serédy, prezývaný aj Gašpar smutný, bol veľmi nešťastný a nebolo možné ho žiadnym spôsobom rozveseliť. Kastelán Strajchel preto zvolal radu starších, kde sa rozhodli, že pošlú samotnému pekelníkovi list. Požiadajú ho o šaša, ktorý by ich pána aspoň raz rozosmial. Čertov však požiadavka urazila a na hrade sa zjavil prezlečený čert Rumo. Bol natoľko zábavný, že pána úprimne rozosmial. Keď však Rumo splnil svoju úlohu, vzal všetkých so sebou do pekla.

Krutého kastelána si vzal čert do pekla.

Traduje sa aj príbeh o krutom kastelánovi. Chudobnému dedinčanovi Lackovi zomierala žena a tak chcel poprosiť hradného lekára o pomoc. Kastelán Tupík sa však rozhodol, že chudobnému Lackovi nepomôže, pretože ho vyrušil zo spánku. Zúfalý dedinčan však požiadal o pomoc hradného ducha a na to neskôr kastelán doplatil. Lackova žena sa síce uzdravila, ale pomstychtivý kastelán chcel dedinčana silou mocou potrestať. Na truc ho poslal ku grófovi Erdodymu s listom a mal sa do hodiny vrátiť s odpoveďou, čo sa nedalo stihnúť. Hradný duch mu však opäť pomohol a ku grófovi ho vzal čarovný koč ťahaný samotným čertom. A po návrate si vzal kastelána so sebou do pekla.