Zlatou branou do Kremnických vrchov.

Cestou v smere od križovatky R1 Šášovské Podhradie do Kremnice vchádzate najužším miestom Kremnickej doliny. Tu sa aj hneď objavujú prvé siluety domov malebnej obce Stará Kremnička. Svojou geografickou polohou tvorila už od svojho vzniku vstup do doliny tiahnucej sa až po Kremnicu.

V minulosti hlavná cesta viedla priamo cez obec. Koncom 60 rokov 20. storočia bol vybudovaný obchvat obce, tak ako ho poznáme aj dnes. Nad vstupom do doliny, v jej najužšom mieste stoja dvaja veční kamenní mýtnici, ktorí strážia vstup do nej. Z jednej strany sú to strmé skalné bralá nižšieho vrchu Skalka (412 m) a z druhej strany vyššieho vrchu Kamenica (525 m).

Prečo zlatá brána a kto má kľúč?

Stará Kremnička je v niektorých prameňoch opisovaná ako začiatok cesty za dobývaním kremnického zlata. Z histórie nie je doložené, že by sa v obci ťažilo zlato, ale sú známe dve povesti v ktorých sa spomína ťažba a ryžovanie zlata. Jedna povesť súvisí so vznikom Kremnice. V nej sa hovorí o tom ako miestni obyvatelia ryžovali zlato pre chamtivého pána hradu Šášov, ktorému sa stále málilo naryžovaného zlata. Tým neostávalo nič iné ako sa vydať hore potokom až k jeho prameňu. Tu našli veľké množstvo zlata a založili Kremnicu.

V druhej povesti sa spomína krutý pán hradu v Starej Kremničke. Podľa tejto povesti stál nad Starou Kremničkou drevený hrad. Hradný pán neľútostne zdieral baníkov, ktorí pre neho v baniach pod hradom ťažili zlato. Táto krutosť sa nepáčila pánovi podzemia, ktorý za trest nechal celý hrad aj s krutým pánom prepadnúť pod zem.

Každá brána má svoj zámok s kľúčom. Potom si môžeme položiť aj otázku, kto má tento kľúč? Odpoveď dostaneme ak si pozrieme erb obce. Kľúč od zlatej brány do Kremnických vrchov vlastní svätý Peter, ktorý je zobrazený v erbe Starej Kremničky. Svätec tu drží zlatý kľúč vo svojej ľavej ruke.

Chotár obce bol obývaný už v dobe bronzovej.

Počiatky osídlenia chotára obce siahajú až do dávnej minulosti, do doby bronzovej, o čom svedčia archeologické nálezy. Na vrchu Skalka, ktorý sa čnie nad obcou bolo v dobe bronzovej pravdepodobne kultové miesto, neskôr hradisko a pevnosť. Táto lokalita nikdy neprešla väčším archeologickým prieskumom. Podľa dochovaných záznamov bolo v minulosti vykonaných niekoľko menších prieskumov, archeologických sond. Podľa nálezov bolo datované osídlenie tejto lokality a jej význam v tom čase.

K tomuto miestu sa viaže aj príhoda z nedávnej histórie, keď sa začali udomácňovať na Slovensku telekomunikační operátori. Jeden z nich si v tejto archeologickej lokalite postavil svoj vykrývač. Bolo to však bez prítomnosti archeológov, alebo aspoň nejakého dozoru, robotníci pri výkopových prácach vykopali značné množstvo rôznych drobných archeologických artefaktov. Kým sa to však donieslo k starostovi obce, tak všetky tieto historické artefakty v krátkom čase zo stavby zmizli. Stali sa pravdepodobne korisťou neznámeho zberača. Robotníci zo stavby aj spomínali, že tam prišiel jeden človek a pýtal sa ich, či si to môže pozbierať, oni mu to bez problémov dovolili.

Aj dnes je ešte možno na vrchole Skalky, sledovať určité obrysy, kde bolo pravdepodobne vybudované kruhové hradbové opevnenie. Zaujímavosťou je aj jeden úsek pod vrcholom. Je tu niekoľko desiatok metrov dlhý pás pripomínajúci udržiavaný turistický chodník, avšak chodník to nie je. Tento pás v šírke približne 1,5 – 2 m vôbec nezarastá, nie je na ňom žiadny strom, alebo krík. Možno pozostatok vonkajších hradieb.

Alten Chrempnitz

V životopise obce sa spomína aj obdobie Veľkomoravskej ríše, kedy bol chotár osídlený Slovanmi. Oficiálne založenie obce je podľa niektorých prameňov ohraničené rokmi 1280 – 1290. Prvá písomná zmienka, ktorú sa podarilo nájsť v archívoch pochádza z roku 1442 Jocub von alten Chrempnitz. Prívlastok alten/stará poukazuje, že pisateľ daňového zoznamu si uvedomoval vzťah k „novej“ veľkej Kremnici. Osadníci (starej) Kremnice položili základy sídla neskoršej (novej, veľkej) Kremnice, ich materská osada v dôsledku toho dostala prívlastok Stará Kremnica. Z čoho môže vyplývať, že prvotný názov Starej Kremničky bol Kremnica.  

De antiqua Krempniczia

V roku 1475 sa názov obce spomína ako „De antiqua Krempniczia“. Ďalšia písomnosť je z roku 1487, kedy bol vykonaný súpis urbáru Ostrihomského arcibiskupstva (obec patrila v tom čase pod panstvo Svätý Kríž, ktoré bolo súčasťou Ostrihomského arcibiskupstva). V písomnostiach z roku 1488 sa dozvedáme, že v obci bola mýtna stanica. Dnešné pomenovanie Stará Kremnička sa začalo používať od 17. storočia.

Michal Matuňák o Starej Kremničke.

O vzniku a pomenovaní obce sa zmieňuje aj kremnický archivár Michal Matuňák – Slovenskí obyvatelia Starej Kremničky, ktorá vznikla v rokoch 1280 – 1290, keď ešte neboli známe zápalky, stá rokov okrem roľníctva a drevárstva, kupčili s kremeňom, z ktorého ľudia ocieľkou kresali oheň. Meno obce vzniklo od tých kúskov kremeňa, vtedy zvaných kremencov, i dali svojej osádke meno Kremenec, z ktorého pochodí aj staré nemecké meno Kremnitz a maďarské Körmöcz. Ďalšie pomenovania prechádzali rôznou obmenou ako Okermech, Alt Kremnitz, Kremnicschka, Ó Körmöcz, Körmöcke, ÓKörmöcke, Kremnička. Od roku 1927 sa ustálil dnešný názov Stará Kremnička.

Veľkosť obce sa v jej počiatkoch merala na porty.

Rozvoj obcí v ich počiatkoch bol závislý od veľkosti chotára, ornej pôdy a prírodného bohatstva. V nemalej miere aj od rozvoja ciest, hlavne pozdĺž rieky Hron. V súpise veľkosti obcí z roku 1564 mala obec 5 a ½ porty (porta = dvor, ktorý bol základom pre určenie dane). O niekoľko rokov neskôr, v roku 1571 už mala obec 8 a ¾ porty.

V obci dominovala výroba mlynských kameňov.

Do 14. storočia sa obyvatelia obce zaoberali hlavne roľníctvom. V 14. – 15. storočí začínajú dominovať aj remeslá, hlavne kamenárstvo. Známa je hlavne ťažba kremeňa a výroba mlynských kameňov, ktoré mali pre obec značný hospodársky význam. Podľa dostupných prameňov sa v roku 1726 vyrobilo ročne 60 ks mlynských kameňov. Svoj vrchol dosiahla výroba v rokoch 1768 a 1769, kedy sa vyrobilo až 105 ks. Potom začala výroba prudko upadať a v roku 1771 bolo vyrobených len 9 ks.

Po komasácii sa rozvíja poľnohospodárstvo.

Kamenárstvo malo vplyv aj na rozvoj povozníctva. Ťažba kremeňa na rôzne účely pretrvala v obci až do roku 1955. Okrem toho sa obyvateľstvo zaoberalo poľnohospodárstvom a prácou v lese. Rozvojom banských miest pribudla pre miestnych obyvateľov aj práca pri ťažbe drahých kovov v Kremnici. V 18. storočí sa uskutočnila za vlády Márie Terézie komasácia, kedy bola pôda rozdelená medzi poddaných roľníkov, čo pomohlo rozvoju poľnohospodárstva v obci.

Kostol v obci zasvätený sv. Imrichovi.

V roku 1890 bol postavený kostol, ktorý je zasvätený Sv. Imrichovi. Nie je to však prvý kostol. V roku 1674 bol postavený kostol Rozoslania apoštolov. Dal ho postaviť Ostrihomský arcibiskup Szelepscény. Kostol mal oltár Nanebovzatia panny Márie, ktorý bol dlhý 39 m, široký 20 m a vysoký 18 m. V roku 1888 pri požiari v obci tento kostol vyhorel. O dva roky neskôr stál už nový kostol.

Veľký podiel na výstavbe kostola mal vtedajší správca farnosti, farár Michal Chrastek za pomoci banskobystrického biskupa Bendu. Počas svojej existencie kostol sv. Imricha prešiel mnohými opravami a rekonštrukciami. Posledná najväčšia rekonštrukcia bola v rokoch 2004-2011, ktorá bola zavŕšenou slávnostnou konsekráciou. Svätú omšu celebroval vtedajší banskobystrický diecézny biskup Mons. Rudolf Baláž.

Svätý Imrich syn Uhorského kráľa Štefana.

Svätý Imrich sa narodil v Ostrihome, prvému Uhorskému kráľovi sv. Štefanovi a blahoslavenej Gizele, dcére Henricha II., začiatkom 11. storočia. Mladého kráľoviča odmalička vychovávali k usilovnosti, učeniu, sebazapreniu a k láske voči blížnym. V každom ohľade zodpovedal svojmu menu Emerich = usilovný. Už ako chlapec v noci opúšťal svoje lôžko a až do rána sa modlil Davidove žalmy.

Keď mal 14 rokov ujal sa ho benediktínsky mních, neskôr biskup sv. Gerhard. Pod jeho vedením rástol Imrich v Božej milosti na tele i na duchu. Kráľ Štefan určil svojho syna za nástupcu na tróne a naliehal na neho, aby sa oženil. Za manželku mu vybral Chichu (Čiku), zbožnú a krásnu dcéru kráľa Chorvátska a Dalmácie. V manželstve sa obaja pretekali v nábožnosti a v konaní skutkov milosrdenstva. Obaja v sebe potláčali zmyselné žiadosti prísnym sebazapieraním z veľkej lásky k bohu. Osem dní pred korunováciou Imricha poranil divý kanec. Zo zranení sa už nevyliečil a vo veku 24 rokov zomiera.

Prvým učiteľom v obci bol obuvník.

História školstva začína v obci od roku 1845. V tom čase začalo laické vzdelávanie, prvým laickým učiteľom bol miestny obuvník Očkaj. Nemal síce žiadne vzdelanie, ale na vojne sa naučil čítať a písať a tieto svoje vedomosti odovzdával deťom v obci. Oficiálne bola škola založená v roku 1852. Spočiatku sa vyučovalo v súkromných domoch, prvá budova školy bola postavená v roku 1862. V roku 1869 už bola v Uhorsku schválená povinná školská dochádzka. Vyučovanie prebiehalo v materinskom jazyku, čiže v slovenčine. Od roku 1880 sa postupne zavádzala do učebných osnov maďarčina, ktorá od roku 1907 bola povinná.

Prvým učiteľom od založenia oficiálnej školy bol Jozef Trangoš, a pôsobil tu 35 rokov, vyučoval po slovensky. Spočiatku bola škola jednotriedna. Rozvojom obce sa aj počet detí v škole zvyšoval, v školskom roku 1930/31 musela byť pre veľký počet žiakov zriadená druhá trieda. V roku 1936 sa otvorila aj tretia trieda. V tom čase školu navštevovalo až 136 detí. Od roku 1946 boli ročníky 6-8 preradené do Štátnej meštiackej školy vo Svätom Kríži nad Hronom. V obci zostali len ročníky 1-5, neskôr už len ročníky 1-4 a tak je tomu dodnes.

Pôvodná škola v roku 1931 pri veľkom požiari v okolí školy vyhorela. Nová budova školy bola odovzdaná do užívania 7.1. 1933. Táto budova prechádzala postupom času niekoľkými prestavbami, rekonštrukciami a modernizáciou. Svojmu účelu slúži až do dnešných dní ako málotriedna škola. Za zmienku stojí ešte rok 1973, kedy bola v obci zriadená materská škola, ktorá mala postavenú vlastnú budovu a slúži aj dnes.

Populárne boli divadelné predstavenia ochotníkov.

Poznatky o kultúrnej činnosti do roku 1933 nie sú veľmi známe. V spomienkach obyvateľov sa zachovali len tancovačky 2-3 krát ročne. V roku 1922 sa v obci hralo prvé divadlo, bola to hra Lurdská pasáčka. Rozvoj kultúry nastal po postavení novej školy v roku 1933, kde jedna trieda slúžila ako kultúrna miestnosť. Tu nacvičovali a hrali divadelné predstavenia miestni divadelní ochotníci. V priebehu roka zvyčajne naštudovali jedno až dve predstavenia.

Podmienky pre kultúru v obci sa značne zlepšili po postavení kultúrneho domu v roku 1954. K divadelným predstaveniam pribudlo už aj kino, tak isto aj rôzne zábavy a tancovačky. Ku kultúrnej činnosti možno priradiť aj knižnicu. Jej presný začiatok nie je známy, ale v záznamoch z roku 1933 sa píše že mala 16 kníh, v roku 1949 to bolo už 200 kníh. Knižnica je v prevádzke dodnes, v jej regáloch je takmer 5000 kníh, presnejšie 4616 kníh. V nedávnej dobe to bolo až 7404 kníh. Postupne sa však staré a znehodnotené knihy vyraďovali a tak počet kníh klesol. Každoročne sa dokupujú do knižnice aj nové knihy.

Obec žila hlavne futbalom.

Najstaršou organizáciou v obci bol požiarny zbor, ktorého vznik sa datuje na koniec 19.storočia. V roku 1905 bola zakúpená prvá ručná striekačka, v roku 1928 kúpili druhú, výkonnejšiu striekačku. Dnes už požiarnici v obci nie sú. K najmasovejšej organizácii patrili športovci, v roku 1951 bola založená miestna jednota Sokol, neskôr telovýchovná jednota. Pri vzniku mala 62 členov, hlavným športom bol futbal, neskôr sa pridal aj stolný tenis. Darilo sa aj krúžku rekreačnej telesnej výchovy, jeho členovia sa pravidelne zapájali do nácviku spartakiád. V roku 1955 a 1994 sa zúčastnili aj na celoštátnej spartakiáde v Prahe.

Po vojne vznikla v obci organizácia odbojárov pod názvom SVOJPOV, od roku 1965 Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB). Medzi ďalšie úspešné spolky patril od roku 1954 Spolok žien, od roku 1969 Slovenský zväz žien, v roku 1973 bolo členkami až 70 žien. V obci v rokoch 1960 – 1990 pracoval aj Československý červený kríž, ktorý robil hlavne zdravotnú osvetu. Po novembri 1989 prichádza k postupnému zániku spoločenských organizácií, dnes zostali len TJ a SZPB.

Prečítajte si aj: Jedinečný panoramatický výhľad. Ako na dlani máte Žiarsku kotlinu, Kremnické a Štiavnické vrchy.