Vodný mlyn v Žiari nad Hronom slúžil stovky rokov, po požiari v roku 1990 zanikol.

Vodný mlyn v Žiari nad Hronom (povodne Svätý Kríž) zanikol po požiari v roku 1990. Kedy bol postavený, nie je presne známe, bolo to najskôr niekedy po roku 1470. Jeho stavba sa spája s osobou banského ťažiara a obchodníka s drevom Stanislava Vilhelmoviča z Kremnice.

Prvé vodné mlyny sa v Uhorsku stavali na prelome 11. a 12. storočia.

Mlyny na vodný pohon sa v minulosti stavali hlavne pri riekach. Pohon v nich bol zabezpečovaný pomocou vodného kolesa, na ktoré prúdila voda zvrchu alebo zospodu. Prvé mlyny sa v Uhorsku začali stavať približne na prelome 11. a 12. storočia. Podľa niektorých historických zdrojov to mohlo byť aj skôr ale aj opačne, neskôr. K väčšiemu rozmachu vodných mlynov prichádza od polovice 13. storočia. Vodný mlyn bol postavený aj vo Svätom Kríži (dnešný Žiar nad Hronom). Kedy bol postavený, nie je presne známe, ale bolo to najskôr niekedy po roku 1470. Jeho stavba sa spája s osobou banského ťažiara a obchodníka s drevom Stanislava Vilhelmoviča z Kremnice. O Vilhemovičovi sa zmieňuje archivár z Kremnice Pavel Križko, ako o slovenskom veľkokupcovi v XV. storočí.

Stanislav Vilhelmovič bol rodom Slovák, povolaním kupec, stavom mešťan.

Rodom Slovák, povolaním kupec, stavom mešťan, musel sa boriť s kremnickými i banskobystrickými Nemcami za svoje práva, no vedel si ich obrániť a udržať. Bol to nevšedný zjav, lebo v detinstve nemal na pomoc starý zemiansky rod ani bohatstvo a moc. O jeho otcovi je známe len to, že ho nazývali Vilhelmom, musel to byť človek nepatrný. No Stanko si nadobudol bohatstvo, akému toho času zriedka bolo páru, získal známosti a priazeň i vo vyšších kruhoch a následkom toho i nemalý vplyv. A jeho kupecká činnosť rozprestierala sa takmer po pol krajine.

Živil stá a stá ľudí poctivou prácou.

Nemal otrokov a poddaných, ale živil stá a stá ľudí poctivou prácou a stal sa pre celé kraje skutočným požehnaním. Hodno pamiatku na tohto slovenského mešťana zachovať i ďalším potomkom. Ostrihomský arcibiskup listinou vystavenou v Ostrihome dňa 4. februára 1470 povolil, aby si kúpil v Tekovskom Svätom Kríži niektorý už jestvujúci kuriálny dom, alebo vystavil si nový dom na opustenom kuriálnom pozemku, aby si okrem toho na Hrone, alebo na lutilskom potoku vybudoval mlyn. Pozakladal rybníky a nadobudol tri poplužia čiže 360 jutár zeme, a to všetko dedične užíval. Okrem toho oslobodil arcibiskup Stanka i jeho dedičov od všetkých poplatkov.

Mlyn prestavali v roku 1777.

Nie je známe, kedy a ako mlyn prešiel do vlastníctva banskobystrického biskupstva. V roku 1777 dal prvý banskobystrický biskup František Berchtold mlyn prestavať v barokovom štýle, tento dátum bol zvečnený aj na priečelí mlyna. Mlynársku usadlosť obyčajne tvorila technická časť mlyna a byt mlynára. V súpise majetku Svätokrížskeho panstva z roku 1807 sa píše, že mlyn na potoku Lutila melie na šiestich kameňoch. Je postavený z tvrdého materiálu a má štyri izby, kuchyňu, komoru, dreváreň, šopu. Ďalej dve stajne, z toho jednu pre 10 kusov rožného statku a druhú pre 40 kusov oviec. K mlynu patrila aj rozsiahla záhrada.

Vodný mlyn sa pravidelne prenajímal.

Majetok biskupstva bol pravidelne prenajímaný. Jedna známa zmluva z roku 1839, hovorí že mlyn mal prenajatý František Santoris (mlynársky majster aj s jeho manželkou). Mlyn mal prenajatý na 6 rokov (1840–1846) a mlynár musel odovzdávať biskupstvu určité množstvo múky, vykŕmiť troch chudých bravov (ak by Panstvo nechcelo bravy musí zaplatiť 147 zlatých a dodať 147 vajec pre biskupskú kuchyňu), je povinný robiť pre biskupstvo aj tesárske práce. Taktiež bolo zmluvne podložené, že tretinu z ročnej árendy musí dať na nové kamene pričom sa musí vzorne starať o údržbu mlyna, samozrejme na vlastné náklady. Vzniknuté škody má sám nahradiť a ak by kráľ zvýšil dane tak isto ich bude sám a z vlastného platiť. Podstatná bola aj podmienka, že po uplynutí nájomnej zmluvy odovzdá mlynár mlyn vybielený (vymaľovaný) a zariadenie musí byť v bezchybnom stave. Mlynár musel ešte zložiť kauciu 50 zlatých a za plnenie zmluvy ručil celým svojim majetkom.

Spomienky pamätníkov na mlyn.

Na prelome 19. a 20. storočia bolo v mlyne namontované dynamo, ktoré vyrábalo elektrickú energiu pre biskupský kaštieľ a okolité správne budovy. V roku 1950 prešiel kaštieľ aj s mlynom do rúk štátu. Mlyn ešte nejaký čas slúžil svojmu účelu, dokedy už nie je presne známe. Ďalšie využitie mlyna je známe skôr zo spomienok ľudí. V mlyne bola zriadená miešiareň a sklad krmív, spomína pani Mária – svokor bol šéf miešiarne krmív a mali v mlyne služobný byt, voľakedy k mlynu patrila aj píla (gáter). Pán Alojz spomína: v rokoch 1957 – 1960 som sa ako učeň spolu učil remeslu automechanik, u majstra Kollára. Vo dvore bola postavená dielňa. Pri nárazových prácach sme vypomáhali aj v mlyne. Pani Alena potvrdila, že mlyn bol ešte v roku 1983 obývaný – moji starí rodičia tam bývali cca 1983. Pani Jana dopĺňa – sídlili tam aj uhoľné sklady, chodilo sa tam zapisovať uhlie.

Rok 1990 bol pre mlyn osudový, po požiari zanikol.

Budova mlyna stála do roku 1990, presnejšie do 21. máj 1990. Vtedy mlyn podpálil občan zo Žiaru nad Hronom, 19 ročný Pavel H.. Mlyn bol po veľkom a devastujúcom požiari natoľko zničený, že zostali z neho len trčiace múry s narušenou statikou a následne bol zbúraný. V súčasnosti po ňom ostali len základy v zemi a vodné nádrže, ktoré sú dnes používané ako rybníky v parku. V nedávnej dobe boli čiastočne odkryté obrysy základov, vedľa ktorých je parkovisko pre návštevníkov parku Š. Moyzesa.

Možno by bolo vhodné, keby na mieste kde stál mlyn, sa umiestnila informačná tabuľa, ktorá by informovala o tejto historickej aj keď už zaniknutej stavbe. Mnoho ľudí ani netuší že tu stovky rokov stál vodný mlyn.