V SNP chýbala ťažká technika, mali pomôcť pancierové vlaky. (1. časť)
Po vypuknutí SNP pociťovala povstalecká armáda nedostatok ťažkých zbraní, preto sa prikročilo k stavbe improvizovaných pancierových vlakov. Rozkaz na stavbu pancierových vlakov bol vydaný 4. septembra 1944. Stavba prebiehala v dielňach Slovenských železníc vo Zvolene.
Povstalcom chýbala ťažká bojová technika.
Od samého začiatku trpela povstalecká armáda nedostatkom ťažkej bojovej techniky. Väčšina tankov bola súčasťou Východoslovenskej armády. Pluk útočnej vozby z Martina vyslal na východ 59 ľahkých tankov a 16 stíhačov tankov. Po začatí SNP väčšinu tejto techniky Nemci zajali, alebo zničili. Na povstalecké územie sa dostala len rota nadporučíka Jána Achimského s 13 tankami LT-38. V Martine zostalo len množstvo nepojazdných starších tankov a niekoľko strojov na výcvik a ako záloha. Išlo o 18 pojazdných ľahkých tankov LT-38 a LT-35, štyri stredné tanky Panzer III N a dva stíhače tankov Marder. Spolu tak mala naša armáda na začiatku SNP k dispozícii 37 obrnencov. Tento počet sa však veľmi rýchlo znižoval v dôsledku veľkých strát v bojoch.
Pri stavbe pancierových vlakov chýbala dokumentácia.
Robotníkom chýbala dokumentácia a skúsenosti s podobnou prácou, nebol ani dostatok vhodného materiálu. Nemali predovšetkým plechy na opancierovanie rušňov a vagónov. Spočiatku používali obyčajný kotlový plech, až neskôr sa podarilo zohnať 10 až 15 mm plech. Tento plech bol dovezený z Podbrezovej, kde ho pôvodne vyrobili pre nemecké ponorky. Vlak pozostával z piatich vagónov a rušňa. Vpredu bol tzv. tykadlový vozeň, potom sa zapojil delový a tankový vagón, za nimi rušeň a potom tankový a guľometný vagón. Výstavbou vlakov poverili plk. Štefana Čániho. Inžinier Hugo Velan bol technickým vedúcim, majstrami boli Ondrej Trnka a Ondrej Mozola. Päť dní po začatí stavby bol Štefánik v hrubých črtách hotový. Pracovalo sa s vysokým nasadením, aby bojujúca armáda mohla pancierový vlak čo najskôr využiť. O postupe prác pri výstavbe prvého pancierového vlaku sa prišiel presvedčiť aj veliteľ povstaleckej armády generál Ján Golian, ktorý následne vydal rozkaz na výstavbu ďalších vlakov.
Po 14 dňoch bol na koľajach prvý pancierový vlak.
Výzbroj tankových vagónov bola privezená z Martina, boli to zväčša nepojazdné tanky vz. 34 a vz. 35. Prvý pancierový vlak bol postavený za 14 dní. Pomenovanie vlakov bolo určené rozkazom č. 38, Veliteľstva 1. československej armády. Prvý pancierový vlak dostal oficiálne meno IPV I – Generála M. R. Štefánika, v praxi sa používala skrátená verzia IPV I – Štefánik. Veliteľom vlaku bol kpt. F. Adam, zástupcom veliteľa npor. A. Tököly, posádku tvorilo okolo 70 mužov. Skúšobnú jazdu a ostré streľby absolvoval na trati Zvolen – Krupina a 27. 9. 1944 ho nasadili na železničnú trať Hronská Dúbrava – Kremnica. Prvýkrát do ostrých bojov zasiahol Štefánik pri Starej Kremničke 5. 10. 1944. Cieľom bojov pri Starej Kremničke bolo zastaviť postup nemeckých jednotiek SS Schill a SS Tatra v smere od Žiaru nad Hronom a Kremnice na Zvolen. Nasadenie pancierového vlaku bolo spočiatku pre Nemcov prekvapením a pomohlo spomaliť rýchly postup Nemcov.
Pancierový vlak bol významnou bojovou podporou povstaleckej armády.
Postup Nemcov sa pri Starej Kremničke nepodarilo zastaviť, Povstalecká armáda ustúpila smerom ku Hronskej Dúbrave. Po tom, ako Nemci už vedeli o pancierovom vlaku, tak ich útok sa sústreďoval aj na tento vlak. Zväčša to boli letecké nálety, na ktoré bol pancierový vlak najviac zraniteľný, čo zvyšovalo nároky velenia na manévrovanie vlaku počas bojov. (pozn. za zmienku stojí, že Štefánik bol jediný pancierový vlak, čo počas bojov nikdy nebol priamo zasiahnutý nepriateľom tak, že by bol vyradený z bojov počas SNP). Boje v oblasti Hronskej Dúbravy trvali do 13. 10 1944 aj za výdatnej pomoci IPV I – Štefánik. Povstalcom sa podarilo zastaviť postup nemeckých jednotiek SS do 25.10. 1944. Keďže rýchly postup Nemcov na Zvolen sa nepodaril, nemecká armáda sa pokúsila preraziť do Zvolena od Krupiny.
Ťažké boje pri Dobrej Nive.
Nemci začali útočiť na Zvolen z juhu. Dňa 18. 10. 1944 bol smerom ku Krupine prevelený aj Štefánik. Krupinu sa obrániť nepodarilo a pancierový vlak sa stiahol do Pliešoviec. Štefánik do bojov opäť zasiahol pri ťažkých bojoch v priestore Dobrá Niva, kde sa podarilo zastaviť postup nepriateľa. O sile pancierového vlaku sa presvedčili nemeckí vojaci a na jeho zničenie nasadili letectvo. Vlak sa musel ukryť v záreze pri Podzámčoku a nepodarilo sa im ho zasiahnuť. Poškodili však trať, vlak sa nemohol vrátiť do Zvolena a hrozilo že padne do zajatia. Železničiarom sa v noci podarilo trať provizórne opraviť, aj keď vlastne nevedeli presne určiť rozsah poškodenia trate a železničného zvršku. Museli pracovať po tme, aby ich neobjavili nepriateľskí vojaci. Aby sa podarilo vlak bezpečne vyslobodiť, tak bol rozpojený a jednotlivé vagóny boli ručne pretlačené cez poškodený úsek a vlak sa nakoniec mohol vrátiť do Zvolena.
Posledná bojová úloha vlaku a jeho koniec.
Na základe bojovej situácie sa začala 25.10.1944 evakuácia zo Zvolena, ktorú ako posledný kryl pancierový vlak Štefánik. Poslednou bojovou úlohou pancierového vlaku bola obrana Starohorskej doliny. Bojovými nájazdami od tunela pri Ulmanke mal zadržiavať postupujúce nepriateľské jednotky. Z dôvodu veľkého náporu nemeckej armády hrozilo pancierovému vlaku zajatie, tak sa stiahol do stanice Ulmanka. V stanici veliteľ vlaku dal rozkaz odzbrojiť vlak a posádka pancierového vlaku prešla do blízkych hôr na partizánsky boj.
