V minulosti dôležitá dopravná tepna a zdroj obživy.

Názov rieky sa prvýkrát spomína v roku 170. Rímsky cisár Marcus Aurelius v tom čase napísal 12 kníh, filozofických meditácií Τὰ εἰς ἑαυτόν (Ta eis heauton –  v preklade Hovory k sebe samému). Časť vznikla na území dnešného Slovenska, niekde pri Hrone ( lat . Granus ). Prvé zaznamenané stredoveké meno rieky bol Gron, v roku 1075.

Pltníctvo na Hrone malo dlhú tradíciu.

Bola to dôležitá dopravná tepna. Prvé plte sa pravdepodobne plavili po Hrone už v 13. – 14. storočí. Plte boli zostavené z kmeňov stromov. Slúžili na samotné splavovanie dreva, ale aj na prevoz rôznych materiálov a tovarov. Prevážali sa na nich napríklad mlynské kamene, stavebný materiál, drevárske výrobky, soľ…, slúžili aj na dopravu ľudí. Po splavení Hronu ich cesta zväčša pokračovala potom Dunajom do stredného Maďarska, Srbska a Bulharska. Najväčší rozvoj pltníctva bol v druhej polovici 19. storočia, keď sa začal veľký rozmach výstavby Pešti. Hlavne z oblasti Horehronia sa plavilo ročne aj 100 pltí so stavebným a palivovým drevom. Na Hrone bol pre splavovanie dreva vybudovaný prepracovaný systém dopravy, hlavne z priľahlých dolín do Hrona a voľne dole Hronom na miesto ďalšieho spracovania. Dolinami sa drevo dopravovalo vodnými šmykmi, na ktorých v hornej časti boli vybudované jazerá (tajchy), z ktorých sa v prípade plavenia dreva vypúšťala voda.

Výstavba pltí mala svoju vlastnú technológiu.

Na bezpečnú dopravu pltí sa museli upravovať aj niektoré časti rieky. Plavba plte si vyžadovala hĺbku 0,6 – 0,7 metra. Drevo na stavbu pltí muselo byť čiastočne vysušené a ihličnaté, aby nenasiaklo vodou a nepotopilo sa. Ťažšie tvrdé drevo sa splavovalo len v určitom pomere s ihličnatým drevom. Pre zachytávanie dreva na Hrone boli vybudované špeciálne hrable, na ktorých sa drevo zachytávalo. Súčasne bol na takýchto hrabliach vytvorený aj prechod pre plte. Výstavba pltí nebola jednoduchá, mala svoju vlastnú technológiu. Plťové drevo malo zväčša dĺžku od 8 do 30 m. Drevo sa najskôr triedilo podľa zhruba rovnakých rozmerov, na samostatných skládkach. Brvná boli špeciálne spolu spájané drevenými klinmi a drevenými húžvami. Vpredu aj vzadu boli upevnené krížne brvná, tak isto boli na oboch stranách kormidlové žrde. Plť tvorilo zväčša 10 až 16 brvien. Plte mali v strede, na vyvýšenom mieste vybudovanú búdku, aby si pltníci ochránili šaty a jedlo pred vodou.

Bola to ťažká, zodpovedná a nebezpečná práca.

Pltníctvo bola drina a veľmi zodpovedná, ale aj nebezpečná práca. Plte sa začali plaviť zavčasu na jar, keď sa na Horehroní začal topiť sneh, aby sa využil zvýšený prietok vody v rieke. Splavovalo sa aj v iných obdobiach, bolo to najmä po dažďoch, kedy sa dvíhala hladina rieky. Splavovanie takto často trvalo až do neskorej jesene. Plť riadila skupina až 16 mužov, jeden vedúci, 6 až 8 brzdičov a 7 až 9 pltníkov. Denne pltníci splavili 14 – 45 km. Z oblasti Horehronia splavili pltníci Hron k jeho ústiu, do Dunaja za 4 až 5 dní. Sú zaznamenané aj prípady, že to ojedinele zvládli aj za 2,5 dňa. Obyčajne v oblasti spojenia riek Hron a Dunaj boli miesta odovzdavky, plte a tovar si prevzali ďalší pltníci. Naspäť pltníci cestovali na voze, čo trvalo približne 2 dni. V neskoršej dobe, keď bola vybudovaná Pohronská železnica, tak na cestu domov využívali vlak.

Princ Leopold si pri návšteve Žarnovice všimol aj plte.

Žarnovicu 23. júl 1764 navštívili cisárske deti – princ Leopold a Jozef II., v tej dobe rímsky kráľ, synovia cisárovnej a uhorskej kráľovnej Márie Terézie a cisára Františka Lotrinského. Princovia sa prišli oboznámiť s baníctvom. Popri tom si všimli aj pltníctvo na Hrone, čo zachytil aj sedemnásťročný princ Leopold vo svojom zápisníku:

…Keď sme vyšli z tej štôlne na tom istom mieste, kde sme do nej vošli, nastúpili sme do koča a šli sme obedovať do chýrečného pivovaru v Žarnovici. Cestou sme videli rieku Hron, po ktorej sa splavuje veľké množstvo stavebného aj palivového dreva, z ktorého sa páli uhlie pre potrebu baní…

Plavbu plťou si vyskúšal aj prezident T. G. Masaryk.

V roku 1923, počas svojej druhej návštevy Slovenska navštívil Pohronie prezident I. Československej republiky Tomáš Garyk Masaryk a tiež sa plavil dolu Hronom na slávnostne vyzdobenej plti. Údajne pod Šášovským hradom ho pohostili pivom, ktoré sa chladilo v tom čase ešte v existujúcich hradných pivniciach.

Dnes je Hron rajom vodákov.

Po postavení siete železníc popri Hrone začalo pltníctvo postupne strácať na význame. Prežívalo hlavne vďaka tomu, že to bol ešte niekoľko rokov ekonomický a  ekologický spôsob dopravy rôzneho tovaru a výrobkov. Hlavná komodita bola ale drevo, z ktorého boli samotné plte postavené. K úplnému zániku pltníctva na Hrone prichádza koncom 30 rokov 20. storočia, kedy prevoz tovaru prešiel na železnice a cesty. Dnes už Hron plní skôr rekreačnú úlohu. Na rieke je počas leta vidno množstvo vodákov zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Idylu splavovania z časti narušilo niekoľko malých vodných elektrárni, ktoré boli na Hrone postavené v nedávnej dobe. Pri stavbe týchto objektov sa akosi pozabudlo na vodákov, chýbajú tu vybudované prieplavy pre nich. No aj tak zostal Hron ako jedna z najkrajších a najdlhších splavných tokov, pre milovníkov vodáctva.

Novodobým priekopníkom a propagátorom splavom po Hrone bol Doc. Jozef Bača.

Doc. PhDr. Jozefa Baču, CSc. sa narodil v Sečovciach na východnom Slovensku. Pôsobil v Bratislave na FFUK. Bol československým reprezentantom vo veslovaní. Bol aj novodobým priekopníkom a propagátorom splavom po Dunaji a Hrone. Na jeho počesť, pomenovali v roku 1994, skalné bralo pod hradom Šášov ako Bačovka. Je to výrazná skala, vysoká 20 m, zasahujúca z časti do koryta Hrona. O pomenovanie Bačovky sa pričinili priatelia J. Baču v spolupráci s Mestským úradom v Žiari nad Hronom.

O Doc. Jozefovi Bačovi si môžete prečítať: Skalné bralo pri Hrone pomenovali Bačovka.

Mohlo by vás zaujímať: Pohronská železnica otvorila novú obchodnú cestu.