Rieka Hron bola v minulosti dôležitá vodná cesta.

Rieka Hron sa prvýkrát spomína v roku 170. Rímsky cisár Marcus Aurelius v tom čase napísal 12 kníh, filozofických meditácií Τὰ εἰς ἑαυτόν (Ta eis heauton –  v preklade Hovory k sebe samému). Časť týchto filozofických meditácií vznikla na území dnešného Slovenska, niekde pri Hrone ( lat . Granus ). Prvé zaznamenané stredoveké meno rieky bol Gron v roku 1075.

Prvé plte sa po Hrone pravdepodobne plavili už v 13. – 14. storočí.

Rieka Hron bola dôležitá dopravná tepna. Prvé plte sa pravdepodobne plavili po Hrone už v 13. – 14. storočí. Plte boli zostavené z kmeňov stromov. Slúžili na samotné splavovanie dreva, ale aj na prevoz rôznych materiálov a tovarov. Prevážali sa na nich napríklad mlynské kamene, stavebný materiál, drevárske výrobky, soľ…, slúžili aj na dopravu ľudí. Po splavení Hronu ich cesta zväčša pokračovala potom Dunajom do stredného Maďarska, Srbska a Bulharska. Najväčší rozvoj pltníctva bol v druhej polovici 19. storočia, keď sa začal veľký rozmach výstavby Pešti. Hlavne z oblasti Horehronia sa plavilo ročne aj 100 pltí so stavebným a palivovým drevom. Na Hrone bol pre splavovanie dreva vybudovaný prepracovaný systém dopravy, hlavne z priľahlých dolín do Hrona a voľne dole Hronom na miesto ďalšieho spracovania. Dolinami sa drevo dopravovalo vodnými šmykmi, na ktorých v hornej časti boli vybudované jazerá (tajchy), z ktorých sa v prípade plavenia dreva vypúšťala voda.

Výstavba pltí nebola jednoduchá, mala svoju vlastnú technológiu.

Na bezpečnú dopravu pltí sa museli upravovať aj niektoré časti rieky. Plavba plte si vyžadovala hĺbku 0,6 – 0,7 metra. Drevo na stavbu pltí muselo byť čiastočne vysušené a ihličnaté, aby nenasiaklo vodou a nepotopilo sa. Ťažšie tvrdé drevo sa splavovalo len v určitom pomere s ihličnatým drevom. Pre zachytávanie dreva na Hrone vybudovali špeciálne hrable, na ktorých sa drevo zachytávalo. Súčasne bol na takýchto hrabliach vytvorený aj prechod pre plte. Výstavba pltí nebola jednoduchá, mala svoju vlastnú technológiu. Plťové drevo malo zväčša dĺžku od 8 do 30 m. Drevo sa najskôr triedilo podľa zhruba rovnakých rozmerov, na samostatných skládkach. Brvná sa špeciálne spolu spájali drevenými klinmi a drevenými húžvami. Vpredu aj vzadu upevnili krížne brvná, tak isto boli na oboch stranách kormidlové žrde. Plť tvorilo zväčša 10 až 16 brvien. Plte mali v strede, na vyvýšenom mieste vybudovanú búdku, aby si pltníci ochránili šaty a jedlo pred vodou.

Plte sa začali plaviť zavčasu na jar, keď sa začal topiť sneh.

Pltníctvo bola drina a veľmi zodpovedná, ale aj nebezpečná práca. Plte sa začali plaviť zavčasu na jar, keď sa na Horehroní začal topiť sneh, aby sa využil zvýšený prietok vody v rieke. Splavovalo sa aj v iných obdobiach, bolo to najmä po dažďoch, kedy sa dvíhala hladina rieky. Splavovanie takto často trvalo až do neskorej jesene. Plť riadila skupina až 16 mužov, jeden vedúci, 6 až 8 brzdičov a 7 až 9 pltníkov. Denne pltníci splavili 14 – 45 km. Z oblasti Horehronia splavili pltníci Hron k jeho ústiu, do Dunaja za 4 až 5 dní. Sú zaznamenané aj prípady, že to ojedinele zvládli aj za 2,5 dňa. Obyčajne v oblasti spojenia riek Hron a Dunaj boli miesta odovzdavky, plte a tovar si prevzali ďalší pltníci. Naspäť pltníci cestovali na voze, čo trvalo približne 2 dni. V neskoršej dobe, po vybudovaní Pohronskej železnice na cestu domov využívali vlak.

Princ Leopold si pri návšteve Žarnovice všimol aj plte na Hrone.

Žarnovicu 23. júl 1764 navštívili cisárske deti – princ Leopold a Jozef II., v tej dobe rímsky kráľ, synovia cisárovnej a uhorskej kráľovnej Márie Terézie a cisára Františka Lotrinského. Princovia sa prišli oboznámiť s baníctvom. Popri tom si všimli aj pltníctvo na Hrone, čo zachytil aj sedemnásťročný princ Leopold vo svojom zápisníku:

…Keď sme vyšli z tej štôlne na tom istom mieste, kde sme do nej vošli, nastúpili sme do koča a šli sme obedovať do chýrečného pivovaru v Žarnovici. Cestou sme videli rieku Hron, po ktorej sa splavuje veľké množstvo stavebného aj palivového dreva, z ktorého sa páli uhlie pre potrebu baní…

Plavbu plťou si vyskúšal aj prezident T. G. Masaryk.

V roku 1923, počas svojej druhej návštevy Slovenska navštívil Pohronie prezident I. Československej republiky Tomáš Garyk Masaryk a tiež sa plavil dolu Hronom na slávnostne vyzdobenej plti. Údajne pod Šášovským hradom ho pohostili pivom, ktoré sa chladilo v tom čase ešte v existujúcich hradných pivniciach.

K úplnému zániku pltníctva prichádza koncom 30. rokov 20. storočia.

Po postavení siete železníc popri Hrone začalo pltníctvo postupne strácať na význame. Prežívalo hlavne vďaka tomu, že to bol ešte niekoľko rokov ekonomický a  ekologický spôsob dopravy rôzneho tovaru a výrobkov. Hlavná komodita bola ale drevo, z ktorého boli samotné plte postavené. K úplnému zániku pltníctva na Hrone prichádza koncom 30. rokov 20. storočia, kedy prevoz tovaru prešiel na železnice a cesty. Dnes už rieka Hron plní skôr rekreačnú úlohu. Na rieke je počas leta vidno množstvo vodákov zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Idylu splavovania z časti narušilo niekoľko malých vodných elektrárni, ktoré na Hrone postavili v nedávnej dobe. Pri stavbe týchto objektov sa akosi pozabudlo na vodákov, chýbajú tu vybudované prieplavy pre nich. No aj tak zostala rieka Hron ako jedna z najkrajších a najdlhších splavných tokov, pre milovníkov vodáctva.

Priekopníkom a propagátorom splavov po Hrone bol Doc. Jozef Bača.

Doc. PhDr. Jozefa Baču, CSc. sa narodil v Sečovciach na východnom Slovensku. Pôsobil v Bratislave na FFUK. Patril k významným československým reprezentantom vo veslovaní. Bol aj novodobým priekopníkom a propagátorom splavom po Dunaji a Hrone. Na jeho počesť, pomenovali v roku 1994, skalné bralo pod hradom Šášov ako Bačovka. Táto výrazná skala má výšku 20 m, zasahuje z časti do koryta Hrona. O pomenovanie Bačovky sa pričinili priatelia J. Baču v spolupráci s Mestským úradom v Žiari nad Hronom.

Prečítajte si: Skalné bralo pri Hrone pomenovali Bačovka.