Putovanie po stopách Roberta Louisa Stevensona vo Francúzsku – 4. časť, koniec.
INovinky vám exkluzívne prinášajú denné cestovateľské zápisky Romana Neradného, z putovania po Stevensonovej ceste, ktorú aktuálne absolvuje od 14.5.2023 do 28.5.2023.
10. deň – Dážď bol náš priateľ, či nepriateľ?
Florac je pekné malé mesto na sútoku riek Tarnon a Tarn. Rozprestiera sa pozdĺž rieky a v jeho centre dodnes stojí zámok Florac, ktorý bol postavený na základoch obranného hradu. Ten bol ušetrený pred zničením v náboženských vojnách. Hrad bol využívaný ako väznica a neskôr ako sklad soli. V súčasnosti prevzal úlohu regionálnej turistickej informačnej kancelárie Parc des Cevennes.
Najstaršia časť Floracu, známa ako Le Planet, sa nachádza na konci platanovej promenády, kde nájdete príjemné kaviarne a reštaurácie. My sme si tu dali chutné raňajky, ešte na slniečku. Len pár stoviek metrov za mestom sme opäť vybaľovali pončá do dažďa. Chodník nás viedol strmo do kopca a z výšky sledoval tok rieky La Mimente.
R. L. Stevenson vo svojej knihe opisuje ako tu strávil noc pod korunami gaštanov, ktoré tu obyvatelia pestujú. Na strmých úbočiach vybudovali z kameňov úzke terasy, kde vysadili stromy. Dnes si to ani nevšimnete, lebo tieto gaštanové sady pohltila príroda.
Stevenson spomína: Blížil som sa ku Cassagnas, zhluku čiernych striech na svahu, v tomto divokom údolí, medzi gaštanovými záhradami, a v čistom vzduchu po novej ceste.
Nie som si úplne istý, ale mám pocit, že touto cestou myslel bývalú železničnú trať, po ktorej sme kráčali do Cassagnas aj my. Tá bola uvedená do prevádzky 1. 12. 1857 a svoju činnosť ukončila 5. 12. 1938. Dnes je v budove bývalej stanice ubytovňa a reštaurácia pre pútnikov.
11. deň – Ubytovaniu v lesnej chatke niečo chýbalo.
Cassagnas bol pre nás veľkým a príjemným prekvapením. Ubytovaní sme boli v malebnom starom domčeku, ktorý si pamätá aj R. L. Stevensona, prechádzajúceho okolo, keď sa v tejto dedinke zastavil na obed 1. októbra 1878. Naša pani domáca nám na večeru pripravila výbornú zeleninovú polievku, pečené kura na hubách a olivách a ako dezert smotanový krém s gaštanovým pyré. Mňam!
Naša cesta pokračovala do mestečka Sain Germain-de Calberte. Putovali sme cez lesy, v ktorých sa podľa Stevensonových slov v jaskyniach ukrývali Kamisardi. V tejto oblasti mali niečo, ako hlavný bojový štáb. Vyrábali tu meče, bodáky aj pušný prach z dreveného uhlia. Mali tu tiež nemocnice, v ktorých sa o ranených starali ženy z Cassagnas.
Asi 3,5 km za Sain Germain-de Calberte, sme si na prenocovanie objednali cez internet ubytovanie, v lesnej chatke, v campingu La Garde. Ubytovanie v štýle R. L. Stevensona, bolo viac ako romantické. No chatka bez stien, v gaštanovom sade, zvlhnutá po búrke, bez stravy a cca 150 m od WC, nás trošku odstrašila.
Zvolili sme ústup späť na kopec do dediny a ubytovne so štyrmi murovanými stenami. Strávili sme tu príjemný večer s novými Belgickými kamarátmi pri pivku a rume.
Pri putovaní stretnete ľudí s ktorými prežívate spoločné zážitky. Nám sa cesta spojila so skupinou Belgičanov. Štyri páry 50+ a 60+, sa každé dva roky vyberú na týždeň putovať. Už navštívili Španielsko, Portugalsko, Taliansko. O dva roky to snáď bude Slovensko a naša Barborská cesta, na ktorú sme ich pozvali.
Pre mňa, ako predsedu OZ Terra Montanae, ktoré sa stará o projekt Barborská cesta, je to veľmi zaväzujúce. Čo sa týka krásy a historickej hodnoty je BC v mnohých veciach lepšia. No v službách, máme čo doháňať. Stále viac si uvedomujem, že cieľovou skupinou sú ľudia 50+ až 60+ a to v pomere 60% ženy a 40% muži.
12. deň – A je to tu!
Posledný deň putovania po Stevensonovej ceste vôbec nebol oddychovka. Skôr by som ho nazval skúškou dobyvateľa. 24 km s prevýšením viac ako 700 m a prudkým 1000 m klesaním do cieľového mestečka Saint-Jean-du-Gard, nám dal poriadne zabrať. Musím konštatovať, že táto cesta nie je prechádzka lesom. Môj hlboký obdiv patrí hlavne starším ľuďom, ktorí ju spolu s nami zvládali deň za dňom. Odporúčam ju hlavne tým, čo majú radi kopce, samotu a menej civilizácie.
Stevensonova cesta ponúka ľudský prístup prevádzkovateľov ubytovní, ktoré sú až na pár výnimiek súkromné. Ochutnáte tu množstvo domácich a lokálnych produktov. Syry, mäsové produkty, paštéty, džemy, sirupy, víno, likéry a pekárske výrobky, ktoré sa od dediny k dedine odlišujú. Z rozhovorov s domácimi nie je pochýb o tom, aký pozitívny prínos na rozvoj týchto odľahlých končín Francúzskej centrálnej vrchoviny táto cesta má.
Počas našej cesty sme mali pocit, ako by sme boli na návšteve u známych. Napríklad stravovanie nefunguje tak, že si vyberiete z ponuky jedálneho lístka. Jednoducho o 19:00 je spoločná večera s ostatnými súputníkmi. Jesť budete to čo aj domáci, a spolu s nimi za jedným stolom.
Okrem ubytovania a stravovania vďaka tejto ceste prosperujú aj malí dopravcovia. Napr. taxi služby, ktoré zabezpečujú pre pútnikov okrem transferov aj prepravu batožiny. Svoje miesto si na trhu našli aj špecializované agentúry, ktoré vám dokážu celú cestu naplánovať a organizačne zabezpečiť, od A do Z.
Ak R. L. Stevenson vyronil slzu, na konci svojej cesty v Saint-Jean-du-Gard, za Modestinou, ktorá ho sprevádzala na ceste. Tak aj my máme zmiešané pocity radosti a melanchólie. Tešíme sa z toho, že sme cestu zvládli, užili si ju, aj keď nás občas potrápila. Spoznali sme nových ľudí aj veľa krásnych miest, za ktorými nám je už teraz smutno.
C’est la vie, au revoir Chemin de Stevenson
Slovo na záver.
Lúčim sa aj s čitateľmi magazínu INovinky, kde ste mohli sledovať moje denné zápisky z putovania po Stevensonovej ceste. Ak vás moja cesta inšpirovala k podobným zážitkom budem rád. Pútnické a poznávacie cesty nie sú len v zahraničí, ale aj u nás na Slovensku. Dovoľujem si vás pozvať na deväťdňové putovanie po Barborskej ceste, ktorá je projektom OZ Terra Montanae. Roman Neradný – kouč, pútnik, dobrodruh a predseda OZ Terra Montanae.
Čítajte aj: Putovanie po stopách Roberta Louisa Stevensona vo Francúzsku – 3. časť.
