Naprieč Slovenskom sa tiahne tajomný val, ktorého pôvod a význam nie je známy.
Val obrov (lat. Fossa giganteum – Val obrov, nem. Teufelsmauer – Čertov múr) je dlhý zemný val, ktorý sa tiahne Slovenskom v severno-južnom smere. O veku, polohe a význame valu je veľmi málo historických prameňov.
Dodnes viditeľne sú stopy valu majú dĺžku viac ako 60 km.
Val podľa doterajších poznatkov siahal od vrchu Sitno na juh cez Štiavnické vrchy, Pečenice, Dudince, Dolné Semerovce až k rieke Ipeľ a jej ústia do Dunaja. Dodnes viditeľne stopy valu sa tiahnu od Dunaja až po Sitno, čo je viac ako 60 kilometrov. Viditeľné pozostatky valu sa nachádzajú od Dunaja popri západnom brehu Hrona a Ipľa cez Kováčovské kopce, popri Chľabe, Súdovciach, Žemberovciach, Pečeniciach, Jabloňovciach, cez Segíňovu dolinu, Počúvadlo až po Sitno. Západnejšie sa pravdepodobne tiahla jeho ďalšia vetva, od ústia Hrona smerom do Žarnovice. Podľa doterajších zistení sa val pod Levicami rozdeľuje, smerom na sever jeho západná časť smeruje popri Hrone k Slovenskej bráne a východná ide k Sitnu. Niektoré zdroje uvádzajú, že val prechádzal celým Slovenskom od Dunaja až po Žilinu.
Andrej Kmeť vyslovil domnienku o zámernom spekaní zeminy a kameňov valu.
Najčastejšie uvádzaným miesto, kde je val dobre viditeľný je obec Pečenice. Andrej Kmeť, ktorý svojho času val študoval, vyslovil domnienku o zámernom spekaní zeminy a kameňov valu, s ktorou súhlasil aj neskorší archeológ Štefan Janšák. Práve práce Janšáka (1930, 1938, 1955, 1968) predstavovali prelom vo výskume. V pozdĺžnom pokračovaní valu objavil, lokalizoval a zdokumentoval početné nové archeologické lokality. Spečenie blokov andezitov s hlinou považoval za produkt vysokej teploty úmyselne založeného ohňa v záujme skvalitnenia technických vlastností stavby. Počas archeologických výskumov na dolnom Ipli našiel a topograficky vyznačil priebeh valu od Šiah po ústie Ipľa do Dunaja. Moderný archeologický výskum dlhého valu realizoval až Kolník (1978), resp. Kolník a Roth (1984). V lokalite Čriepeš nachádzajúceho sa v chotári Žemberoviec (1976), v telese valu identifikovali starú keramiku a zvyšky ohoreného dubového dreva. Výskum dokázal, že prepálenie nie je dôsledkom úmyselného vypaľovania telesa valu. Zvyšky drevnej hmoty totiž už boli pred spálením čiastočne spráchnivené.
Zámerné spečenie valu je dnes málo pravdepodobné.
Hovorka a Túniy v roku 2011 uvádzajú, že k spečeniu andezitu je potrebná teplota 1 150°C, ktorá mala byť výsledkom žiaru horenia dreva. Pretože drevené palisády boli na nárazovej strane valu, v smere očakávaného útoku, až z 3/4 plochy dreva boli pokryté zeminou, pri útokoch nehoreli, ale len tleli, čo nemohla byť dosiahnutá teplota 1 150°C. Ako ďalšiu alternatívu Hovorka a Túniy uvádzajú možnosť, že val bol predsa len vypaľovaný zámerne, aby sa dosiahla jeho vyššia homogenita a tvrdosť. Zemnými prácami, ktoré realizovali po celej dĺžke valu však zistili, že objem stvrdnutých častí (3-5%) je zanedbateľný. Ak aj bol val spekaný, oheň ovplyvnil stavebný materiál len veľmi lokálne, v miestach konštrukcií veží, či iných drvených súčastí, a aj to v nízkom rozsahu.
Val popísal archeológ Titus Kolník, v 70. rokoch 20. storočia.
V Pečeniciach robil v 70. rokoch 20. storočia výskum archeológ Titus Kolník, od ktorého pochádza popis valu. Val je v základni 12 – 15 m široký, na temene má šírku 2 – 4 m, výška je 2,5 – 3 m. Val sa miestami týči až do výšky 6 metrov nad okolitý terén a dosahuje šírku pri upätí až 17 metrov. Po stranách valu boli niekoľkometrové priekopy, ktoré sú už však zasypané. Zemina valu je na niektorých miestach spečená pri vysokej teplote (odtiaľ názov spečený). Spečenie pravdepodobne nastalo len krátko po stavbe valu. Niekde je zotleté drevo súčasťou valu. Valy boli postavené k dreveným palisádam, ktoré boli vždy zo západu, čo znamená, že útoky sa očakávali z východu. Spečenie bolo zaznamenané len na miestach s palisádami. Výsledky archeologického výskumu Kolníka, v roku 1983 v Novom Tekove, presvedčili viacerých, aby sa odklonili od teórie spekania.
Datovanie vzniku valu je dodnes neznáme.
Val sa spomína v 13. storočí ako Fossa giganteum. Datovanie vzniku valu je neisté, uvádza sa vznik v období Veľkej Moravy, v 4. storočí po Kr., okolo roku 0, pred rokom 600 pred Kr., v mladej bronzovej dobe. V ilustrovanej encyklopédii pamiatok Slovenska sa uvádza, že val zhorel okolo roku 600 pred. n. l., mal by byť o niekoľko storočí starší ako slávny Hadriánov val, ktorý prechádza naprieč Anglickom. O popularizáciu vo verejnosti sa najviac pričinil film Pavla Dvořáka, ktorý Dlhé valy opísal ako jednu z najväčších slovenských záhad. V záhadologických kruhoch sa uvádzajú oveľa staršie dátumy vzniku: napr. Ing. Ján Hurník ho považuje za najstaršiu stavbu sveta. Ľudová povesť zase hovorí o tom, že val postavili čerti, aby postavili hranicu medzi ich a našim svetom – Čertov múr.
Najzachovalejšie časti valu sú v okolí Sitna a obce Pečenice.
Val obrov je známy aj pod inými názvami: Spečený val, Spečené valy, Dlhý val, Rimanská cesta, Slovenský čínsky múr alebo aj Čertov múr. Najzachovalejšie časti valu je možné nájsť v Štiavnických vrchoch okolo legendami opradeného Sitna. Ďalšie také miesto je pri obci Pečenice. K Pečeného valu vedie z Pečeníc náučný chodník. Jeho informačné panely predstavia návštevníkovi nielen samotný val, ale napríklad aj faunu a flóru oblasti. Názov Val obrov sa údajne viaže na nález hrobu bojovníka v okolí Želiezoviec, ktorý mal mať vyše dvoch metrov, čo bola v tom čase unikátna výška.
Zdroj: Wikipédia
