Mýtický vrch v Štiavnických vrchoch sprevádzajú početné legendy a povesti. (2. časť)
Patrí k najzáhadnejším miestam Slovenska, s ktorými sa oddávna spojovali početné legendy, povesti či ľudové pesničky. Azda najznámejšia povesť hovorí o zakliatych sitnianskych rytieroch. Sitno malo byť aj priamo bránou do pekla.
6. Tajomný hlas na Sitne
Na hrade sa stretli dvaja chlapci. Šimon bohatý, urodzený, sebavedomý, drzý a hlúpy, s rovnako mladým Marekom, chudobným, šikovným, pracovitým a múdrym. Chudobného zaujmú kázne pátra Anzelma z bzovického kláštora, ktorý hovorí: Všetci ľudia sú si bratia, všetci ľudia sú si rovní. Ibaže Marek akosi pozabudol, že páter osobitne preňho dovysvetľoval, že rovnosť platí až na onom svete pred tvárou Boha. V pozemskom žití musí bohatým slúžiť.
Osudnou sa stala hra na medveďa.
Tak sa stane, že pri hre na poľovníka a medveďa, divoký medveď Marek oplieska o strom, poľovníka Šimona, ktorému pribehnú na pomoc pandúri a Mareka tak stlčú, že ten sa takmer rok musí liečiť zo všetkých zranení. Keď sa vylieči, rozhodne sa, že zo Sitna musí aj s matkou utiecť do Hodruše k baníkom. Stane sa haviarom, priamym kráľovým poddaným a pán Sitna Balaša už nad ním nebude mať moc. Stalo sa, utiekli a z Mareka sa rokmi stal úspešný baník. Ibaže matka mu chorľavela a on sa o ňu musel postarať. Do Dudiniec, k liečivej vode to z Hodruše nebolo tak ďaleko, aby tam matku neodviezol. Staral sa o ňu a keď sa jej polepšilo, nechal ju v opatere samaritánok a sám sa vrátil do práce.
Mladému Balašovi sa začali diať čudné veci.
O mesiac neskôr, v presvedčení, že už zdravú mať bude môcť domov zobrať, sa vrátil do Dudiniec. Ibaže v okolí liečivých prameňov to vyzeralo ako po tureckom vpáde. Matku si našiel vo vode mŕtvu. Skazu nespôsobil turecký vpád, ale mladý pán zo Sitna, Šimon Balaša. Marek matku pochoval, vlastnú rodinu, manželku s deťmi zaopatril a na dlhý čas sa z Hodruše stratil. V rovnakom čase sa mladému Balašovi začali diať čudné veci. Keď sa viezol lesom na obľúbenom koňovi, priamo popred nos mu preletel šíp. Potom prišla búrka tak silná, že všetci na hrade nadobudli presvedčenie, že tá aj hrad zborí. Keď sa táto skončila a hrad neutrpel žiadne škody, Balaša opäť sadol na koňa a šiel sa do Štiavnice chváliť. Ďaleko nezašiel, lebo na cestu popadali stromy. Ibaže akosi čudne, z oboch strán, čo ani búrka spraviť nemohla.
Po nociach bolo počuť hromový hlas.
Vrátil sa späť a všetky dobré noci sa zmenili na horor. Noc, čo noc sa mu prihováral hromový hlas, ktorý ho vyzýval sčítať svoje hriechy. Keď jednej noci aj vojaci na hradbách začuli: Skapeš, Šimon Balaša, ako skapali nevinné obete v dudinských močiaroch, mnohí pochopili, že všetky žarty skončili. Kto neuveril, ten pochopil keď po dlhom hľadaní dolu pod skalami našli Balašovo mŕtve telo. Správa o smrti surovca sa krajom rozniesla ako vôňa malín v letnom vánku. V jedno nedeľné poludnie sa domov aj Marek vrátil. Pre ženu a deti mal len jedno vysvetlenie: Bol som u svätého pustovníka. Kajal som sa, že som si nedobre strážil chuderu mať.
7. Sitno je peklo.
Prinajmenšom ním bolo v ľudovom ponímaní. Peklo, sitno, všecko jedno hovorilo sa. Alebo: Boday si sa prepadou do najhlbšieho sitna! Ako zastaraný výraz s významom peklo udáva sitno aj Slovník slovenského jazyka. Výraz sitno sa uvádza ako archaické synonymum pekla. V tomto duchu ho použila Timrava (taže mi choď do sitna!), Hviezdoslav (Čo nepríde! Kde v sitne trčí), Tajovský (vy by ste chceli za ruku aj mňa celého ta do sitna stiahnuť) aj Ján Kollár (Kljčem strašným brány toho sitna). Matej Bel už v roku 1742 spomína preklínanie: choj do sitna, do sitna s tebou. Podľa slavistu Martina Pukanca je veľmi nepravdepodobné, aby si tento význam Matej Bel a ostatní slovenskí vzdelanci vymysleli, čo znamená, že prinajmenšom v 1. polovici 18. storočia výraz sitno skutočne znamenal peklo.
Piaty spev Kollárovej Slávy dcery (1832) má názov Acheron. Prvé verše prvej znelky tohto spevu (znelka č. 513) o slovanskom pekle znejú:
Kljčem strašným brány toho sitna
Otewřel nám wrátný Milota.
Tu plač hrozný, dým a mrákota,
Draků zběř a hadů nenasitná…
8. Ako muzikant v zámku pod Sitnom zbohatol.
Išou jedon muzikant z muziky z Močiara. Pod Sitnom ho sretou jedon pán. Spýtau sa ho, ďe bou. Že bou na hraňí na Močiari. Opýtau sa ho pán, či by ňeišou k ňemu do služby. Muzikant sa vyhovárau, že má doma ženu, ďeťi, že nemôže. Na veľa ho pán napraviu, aby zostau v službe. Zviedou ho potom do jedňího velkýho dvora do zámku pod Sitnom a ukázau mu robotu, čo buďe robiť. Do šiesťich maštál ho zviedou, v kažďej bou jeden kôň. Každí kôň mau susák v maštali a v ňom ovos. A v každom susáku bou železný kôl aj lopota. Pán povedau sluhovi, aby koňovi dávau za keľko lopát, kerymu patrí. A kerý by ňekceu žrať, aby ho žeľezňim kolom biu. Do jedňej maštali, kerá bola zatvorená, zakázau mu iť, aby tam nigdá ňejšou. Človeka tan ňigdá neviďeu. Bývau v izbički samotňí a živnosť si vžďi najšou. Jedon z ťich koňí nevládau zožrať svoju porciu, a preto ho naveky biu ťin kolom. Raz mu poviedau ťen kôň: Ňebi ma teľko, čak son ja bou dakedy tvojin predkon pánom pri cestách. Ja ťí za to voľačo poraďím. Už ťi neďelako vinde rok.
Ľen z toho ousa sí pýtaj.
Bude ti dávať ten pán zlato, striebro, ale ty ňeber ňišt, ľen z toho ousa sí pýtaj. Ťento ovos sa peňiaze, čo sme z chudoby nadreli, ťeraz ho misíme žrať. Raz tajšou do ťej dvanácťej maštali pozrieť. Bou zhrdzavený pľach na ňej. Keď skrútou kľúč, zoškrípeu. V ťej maštali bolo mnoho vojska na koňach. Jedon na kraji bou veľmo staričký, driemau. Ako zoškrípeu kľúč, roztvoriu oči a zavolau: Či už? A on slúha poviedau: Ešte nie, a zavreu dvere a zamkou. Potom mu vyšou už rok. Zavolau ho ťen pán, u koho slúžiu, že ho iďe vyplatiť. A že ak hse, žeby zostau aj na druhý rok. Ale slúha že nezostaňe. Tak ho zavolau k výplatě. Spýtau sa ho, čo žiada. Žiadau si za tri lopaty ousa. Pán mu to nehseu dovoliť, ale na veľa mu len dau. Aľe mu ešte pridau aj zlaťí pohár aj nôž zlatí aj viličke. Keď vyšou zťade a prišou domou, z toho ousa boly dvaciatňike a dukáťi a z toho pohára koňskô kopyto. Nôž a viličke: rebrá. Keď už bol bohaťí, ňechoďiu na muziku a zabudou aj na ťích zakliatich vojakou, ťí sa ešťe aj ťeraz v tej dvanácťej maštali, ak ich voľakto druhý neosloboďiu. Zapísal S. Czambel 13. VII. 1903 z rozprávania Štefana Ondruša (60-ročného rodáka z Babinej).
9. Bronzový nález predmetov na Sitne z 10. st. pred n. l.
Sitnianske hradisko bolo pravdepodobne nielen významným centrom výroby a obchodu, ale taktiež kultu. Zo Sitna pochádza nález bronzových predmetov. Našiel sa v roku 1986 na mieste, kde stál jeden z domov lužického obyvateľstva. Táto asi 8 m dlhá stavba bola nielen príbytkom, ale ako naznačujú niektoré nálezy (fragmenty hlinených tkáčskych závaží, zrnotierky a iné), aj výrobným priestorom. Nález tvoril o. i. 66,4 cm dlhý opasok z bronzového plechu, tri nákrčníky, desať náramkov, závesok v tvare presýpacích hodín (obojstrannej sekery), prsteň, ihlica, špirálovité záušnice a časť uzáveru opaska zdobeného krúžkami, okuliarovitým záveskom a bronzovými puklicami na koženej podložke. Nález pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou z 10. storočia pred n. l. Pôvodne ho uložili pod drevenú podlahu domu pravdepodobne jeho majitelia/obyvatelia domu, aby ho takto zabezpečili pred odcudzením.
Predmety patrili zrejme žene.
Podľa výskumníkov je pozoruhodné, že nález neobsahoval žiaden pracovný nástroj, zbraň ani súčasť zbroje. Tvorili ho výlučne šperky a ozdoby tela prípadne odevu, možno sa domnievať, že bol zložený z predmetov, ktoré sa nepoužívali každodenne, ale boli nosené pri obradných až ceremoniálnych príležitostiach súvisiacich s náboženskými oslavami. Bronzový opasok bol mimoriadne nákladným predmetom, zdôrazňujúcim postavenie vlastníka. Patril zrejme osobe, ktorá v súdobej komunite zaujímala popredné miesto. Predmety patrili zrejme žene. Súbor predmetov naznačuje kňažku, možno konkrétne kňažku znázorňujúcu pri rituáloch niektorú bohyňu.
Prečítajte si 1. časť článku: Mýtický vrch v Štiavnických vrchoch sprevádzajú početné legendy a povesti.
Mohlo by vás zaujímať: Začiatky turistiky majú svoje korene pod Sitnom.
