Mýtický vrch v Štiavnických vrchoch sprevádzajú početné legendy a povesti. (1. časť)
Patrí k najzáhadnejším miestam Slovenska, s ktorými sa oddávna spojovali početné legendy, povesti či ľudové pesničky. Azda najznámejšia povesť hovorí o zakliatych sitnianskych rytieroch. Sitno malo byť aj priamo bránou do pekla.
Má Sitno magickú silu?
Magickú silu Sitna uznávajú mnohí. Písal o ňom Ján Kollár, Andrej Kmeť mu venoval až dve knihy. Historik Pavel Dvořák zahrnul tajomstvo Tatárskej lúky na severnej strane Sitna do svojho televízneho cyklu Stopy dávnej minulosti. Aj on pripúšťa, že Sitno si stále zachováva čosi mýtického, možno aj preto, že ho vytvorila obrovská sopka, ktorej pary a roztoky vykryštalizovali v rudné žily. Pripomína, že jeho opevnený vrcholec bol podľa všetkého prázdny. Sitno mohlo byť teda akýmsi slovenským Olympom slúžiacim len bohom. Sitno je aj najsevernejším oporným bodom Valu obrov.
Plošina na vrchole tohto najvyššieho vrchu Štiavnických hôr (1009 metrov) bola osídlená už v dobe bronzovej, opevnené hradisko malo rozlohu 16 hektárov. Nálezy dokazujú, že svahy Sitna osídlili aj Slovania. Na východnom okraji plošiny bol vybudovaný stredoveký hrad, do hradieb ktorého zaustili aj praveký val. Hrad neskôr opevnili ako súčasť obrany Banskej Štiavnice pred Turkami. V roku 1710 ho zničilo Rákoczyho vojsko.
1. Legendy a príbehy o hrade Sitno sa tradovali odpradávna.
Pod hradbami Sitna sú veľké pivnice a tajné skrýše, v ktorých je mnoho vojska i s koňmi zakliate. Raz viezli zbožie na trh do Banskej Štiavnice, kočišov očakávali na ceste rytieri, zjednali zbožie a doviezli ho po ceste rovnej ako dlaň pod hrad, i vchádzali veľkými, priestrannými bránami. Tu vyplatili kočišov a prepustili ich. Nešli už nazad po takej dobrej ceste, ale po veľmi mrchavej a krkolomnej. (Slovenské pohľady XIII – Sitno)
2. Čerti v Sitne mali svadbu.
Raz mali čerti svadbu v Sitne. Do Sebechlieb prišiel posol hľadať hudcov na svadbu. Zjednal sa s predniakom Ozankom. Ozanko pojal svoju družinu a šiel na Sitno hrať. Bolo mu divné, že mladuchou bola obesená dievka. Keď sa s ňou jeden vytancoval, zavesil ju, druhý ale ju odkvačil a zasa s ňou tancoval. Ozanko sa divil a myslel si, že toto nie je s kostolným riadom, a vyšiel von. Poobzeral sa po dvore a vošiel i do stajne, kde stálo mnoho koní. Tu na neho niekto zavolal: Vítaj, Ozanko! Kde si sa tu vzal? I obzeral sa okolo, ale nikoho nevidel. Či ma nepoznáš? Ozval sa jeden kôň. Ja som ladziansky išpán. Ej toho ja som poznal dobre, lebo ma veľa ráz za panštinu dal vypalicovať. No vidíš, Ozanko, za to som tu teraz do koňa zakliaty. Ale ti aspoň dobrou radu dám. Keď vám za hudbu peniaze budú dávať, neberte, ale pýtajte si z toho uhlia, čo je v kúte. Hudci tak urobili, po svadbe kapsičky uhlím naplnili a pobrali sa domov. Akonáhle prišli na belujský chotár, kapsičky im oťaželi a spadli s pliec. I dívajú sa dnu a čo vidia? Kapsičky boli plné zlata, ledva ich domov doniesli. (Stanislav Klíma – Povesti zo Slovenska)
3. Štefan Janšák o Andrejovi Kmeťovi v roku 1941.
…V noci svietia mu vraj listy čarovných zelín kúzelným svetlom, poznáva ich silu a moc, sbiera ich a s nimi spolu aj svoje bohatstvo! A to len ten zlý mu pomáha! Veď fara vynáša málo, a kdežeby teda bral to veľké bohatstvo, ktoré na cesty, kopanie s skúmanie vynakladá! Veru tak! Veď dostal vraj za nejaké staré kosti 400 zlatých! A či by niekto za kosti platil? – Ale musel sa hádam nakoniec so svojimi podzemnými priateľmi, čo žijú v útrobách Sitna, pohnevať. Len čo by dlaňami plesol, schytil sa, odišiel z Prenčova a viac sa na Sitne neukázal. Prenčovania potom ťažké vozy pokladov za ním dopravili. – Ale načo mu to bolo? – Tuším o rok, či dva, v nejakom Martine umrel, a kto vie, komu sú jeho poklady dobré!… (pôvodný text)
4. Blíženci, dve bralá Sitna.
Menej známa je povesť o dvoch bralách Sitna, ktoré sa nazývajú Blíženci. Sú to vraj súrodenci, ktorí skameneli, keď utekali pred hradným pánom. Ten chcel sestru zamurovať vo veži hradu, aby bola pevnosť nedobytná. Brat ju na poslednú chvíľu oslobodil, no pri úteku ich zbadali stráže a zalarmovali šľachtica. Začala sa divoká naháňačka. Keď už psi súrodencov dobiehali, tí radšej skočili z brala, než aby hnili vo väzení. Nezomreli však, ale v skoku skameneli.
5. Val obrov začína na Sitne.
O jeho pôvode existujú iba dohady. Doteraz nik presne nezistil, kto ho vystaval a prečo. Očaril aj slávneho slovenského polyhistora Mateja Bela. Uznávaný historik Pavel Dvořák ho považoval za jednu z najväčších slovenských záhad. Hovoria mu Fossa giganteum – Val obrov, podľa hrobky dvojmetrového bojovníka, ktorú pri ňom našli. Teufelsmauer – Čertov múr, lebo ho vraj vybudovali čerti. Pečenický val – podľa obce Pečenice, kde sa zachoval začiatok systému dlhých valov. Tie sa kedysi tiahli od Sitna cez Štiavnické pohorie, Dudince, Dolné Semerovce až po rieku Ipeľ. Jeho druhá vetva smerovala západnejšie, tretia od Žarnovice až k ústiu Hrona. Dnes Pečenický val – podľa intenzívneho prepálenia kameňov a zeminy pri jeho konštrukcii sa nazýva aj spečený – predstavuje štyri až šesť metrov široký a jeden až dva a pol metra vysoký násyp.
Označujú ho aj slovenský Čínsky múr, keďže na jeho budovanie bol potrebný, podobne ako pri výstavbe Čínskeho múra, obrovský počet pracovných síl, ako aj dobrá organizácia práce a centrálne riadenie projektantom. Zachované časti nájdete napríklad v žemberovskom lese v Levickom okrese.
Pokračovanie článku: Mýtický vrch v Štiavnických vrchoch sprevádzajú početné legendy a povesti. (2. časť)
Mohlo vy vás zaujímať: Začiatky turistiky majú svoje korene pod Sitnom.
