Kôprová dolina vo Vysokých Tatrách ukrýva najväčší vodopád.

Kmeťov vodopád je ľadovcový, selektivný, tektonický vodopád vo Vysokých Tatrách v okrese Poprad. Má dva stupne, ktoré padajú puklinou cez skalný prah.

Kmeťov vodopád vytvára Nefcerský potok.

Kmeťov vodopád padá z Nefcerskej do Kôprovej doliny, vytvára ho Nefcerský potok. Je vysoký približne 80 m (niektoré zdroje uvádzajú 90 m) a je najvyšším vodopádom vo Vysokých Tatrách, ale aj na Slovensku. Nesie meno po známom slovenskom národovcovi, botanikovi a spoluzakladateľovi Slovenského národného múzea v Martine Andrejovi Kmeťovi (1841-1908). Autorom názvu je Miloš Janoška v 1. slovenskom sprievodcovi po Tatrách (1911). Ku vodopádu sa dostanete Kôprovou dolinou, buď z Podbanského po žltej, zelenej a modrej značke alebo z Troch Studničiek po červenej a modrej značke. Z Troch Studničiek je to pre turistov bližšie. Pre cyklistov sa odporúča využiť trasu z Podbanského odkiaľ vedie cyklistický chodník. Na ľavom brehu potoku Nefcerka je vybudovaná vyhliadková plošina, odkiaľ si môžete Kmeťov vodopád vychutnať v plnej kráse. Nad vodopád, do doliny Nefcerka, sa už bežný turista nedostane, pretože tá je vďaka unikátnym zachovalým ekosystémom európskeho významu najprísnejšie stráženou prírodnou rezerváciou na Slovensku.

Andrej Kmeť bol významný slovenský národovec, archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf.

Andrej Kmeť sa narodil 19. novembra 1841 v Bzenici ako najmladšie z ôsmich detí dedinského kováča Štefana Kmeťa. Do školy začal chodiť v Žarnovickej Hute, čo bolo pre neho základom pre štúdium na piaristickom gymnáziu s vyučovacím jazykom nemeckým v Banskej Štiavnici. Už tu sa prejavila jeho celoživotná záľuba – botanika. Po skončení šiestej triedy gymnázia prešiel do siedmej triedy tzv. malého seminára v Trnave. Po ukončení ôsmej triedy odišiel koncom septembra 1861 študovať teológiu do Ostrihomu. Po vysvätení za kňaza sa stal v r. 1865 kaplánom v obci Senohrad. Po troch rokoch bol preložený do dedinky Krnišov a až po desiatich rokoch (1878) prevzal vytúženú farnosť Prenčov v Honte. Roku 1906 odišiel do Turčianskeho Svätého Martina, kde vypomáhal v pastorácii, no venoval sa aj svojej záľube – muzeologickej činnosti. V srdci Turca sa 16. februára 1908 uzavrel i jeho ušľachtilý život. Pochovaný je na martinskom Národnom cintoríne.