Bájny vrch Sitno je vyhľadávanou tisícovkou v Štiavnických vrchoch.
Bájny vrch Sitno patrí k najzáhadnejším miestam Slovenska, s ktorým sa oddávna spojovali početné legendy, povesti či ľudové pesničky. Najznámejšia povesť hovorí o zakliatych sitnianskych rytieroch. Sitno malo byť aj priamo bránou do pekla. V dávnej minulosti mohol byť aj slovenským Olympom.
Sitno je výraznou krajinnou dominantou v Štiavnických vrchoch.
Bájny vrch Sitno (1009 m) je najvyšší a najviac navštevovaný vrch a zároveň aj jediná tisícovka v Štiavnických vrchoch. Vrch Sitno predstavuje výraznú krajinnú dominantu, je tiež považovaný za kolísku turistiky na Slovensku. Už v roku 1860 vzniká v Banskej Štiavnici Sitniansky klub, tento je aj najstaršie doloženým spolkom na území Slovenska. V roku 1874 vyznačkoval Sitniansky klub prvý turistický chodník na území vtedajšieho Uhorska, ktorý viedol z Banskej Štiavnice k opustenej štôlni Gedeon pri Hodruši. Chodník bol vyznačený bielymi značkami na trase Starý zámok – Červená studňa – štôlňa Gedeon. Členovia Sitnianskeho klubu postavili pri štôlni Gedeon turistickú útulňu. Postupne pribúdali ďalšie chodníky a značenie chodníkov sa rozširovalo do ostatných turistických oblastí. Vrcholová časť i viaceré svahy a skalné bralá sú odlesnené a poskytujú nádherné výhľady.
Sitniansky klub bol aj pri obnove rozhľadne na Sitne.
Medzi ďalší počin Sitnianskeho klubu patrí aj obnova filagórie (rozhľadne) na Sitne, v roku 1887. Bolo to 35 rokov po jej vyhorení. V roku 1852 do nej udrel blesk. Túto rozhľadňu je možné považovať aj za prvý turistický objekt na území Slovenska. Rozhľadňu na svojom panstve dal postaviť majiteľ kaštieľa vo Svätom Antone už v roku 1736. Kaštieľ a celé panstvo neskôr prebrali Coburgovci. Zásluhu na obnove rozhľadne má Edmund Téry, ktorý bol v tom čase aj osobný lekár grófa Filipa Coburga, presvedčil grófa na jej obnovu. Coburgovci rozhľadňu potom darovali Sitnianskemu klubu.
Bájny vrch bol osídlený už v období praveku.
Sitno je vyhlásené ako archeologicky chránené územie. Samotný vrchol bol osídlený už v období praveku. Z tohto obdobia pochádza mohutné opevnenie, ktoré malo priečny val oddeľujúci kultovú časť hradiska od akropoly. Počas archeologických prác tu bolo odkryté mohutné lužické hradisko – areál hradiska má 16 hektárov a bol najvyššie položeným opevneným sídlom ľudu lužickej kultúry na území Slovenska. Toto osídlenie, ktoré tu bolo v rokoch 1200 až 800 pred naším letopočtom, potvrdzujú početné archeologické nálezy. S veľkou pravdepodobnosťou sa tu časť pôdy aj poľnohospodársky obrábala. Osídlenie Sitna trvalo cca do začiatku nášho letopočtu. Opätovné osídlenie Sitna sa podľa archeologických nálezov začína znova až v 11. – 12. storočí nášho letopočtu. V tomto období začal vzrastať význam Banskej Štiavnice ako rudného revíru a išlo o zabezpečenie nerušenej ťažby rúd. V 13. storočí tu bol vybudovaný kamenný hrad Sitno, ktorého pozostatky sa na východnom úbočí hory nachádzajú dodnes.
Na Sitne začínal Val obrov, ktorého vznik a história je dodnes veľkou záhadou.
Val obrov je dlhý zemný val, ktorý sa tiahne Slovenskom v severno-južnom smere. O veku, polohe a význame valu je veľmi málo historických prameňov. Val podľa doterajších poznatkov siahal od vrchu Sitno na juh cez Štiavnické vrchy, Pečenice, Dudince, Dolné Semerovce až k rieke Ipeľ a jej ústia do Dunaja. Dodnes viditeľne stopy valu sa tiahnu od Dunaja až po Sitno, čo je viac ako 60 kilometrov. Viditeľné pozostatky valu sa nachádzajú od Dunaja popri západnom brehu Hrona a Ipľa cez Kováčovské kopce, popri Chľabe, Súdovciach, Žemberovciach, Pečeniciach, Jabloňovciach, cez Segíňovu dolinu, Počúvadlo až po Sitno. Západnejšie sa pravdepodobne tiahla jeho ďalšia vetva, od ústia Hrona smerom do Žarnovice. Podľa doterajších zistení sa val pod Levicami rozdeľuje, smerom na sever jeho západná časť smeruje popri Hrone k Slovenskej bráne a východná ide k Sitnu. Podľa historika Pavla Dvořáka, ktorý Val obrov opísal, ide jednu z najväčších slovenských záhad.
Na vrchol Sitna sa dostanete z viacerých smerov.
Prístup na vrchol Sitna je po modrej značke zo Sedla Krížna cez Tatarskú lúku, alebo z opačnej strany od Prenčova. Po zelenej značke je prístup z obce Ilija, ktorá sa neskôr napája na modrú značku z Prenčova. Medzi najviac využívanou trasou je zelená značka od Počúvadlianskeho jazera cez Tatarskú lúku. Táto trasa je najkratšia avšak s mierne strmším stúpaním, ktoré je však zvládnuteľné a aj pre menej skúsených turistov. Na vrchol sa dostanú aj cyklisti, po značenej trase z osady Rovne.
Na Sitne pribudol v roku 2023 pomník na počesť dobrovoľných značkárov turistických chodníkov.
V roku 2023 osadili na Sitne pomník vzdávajúci hold práci mnohých generácií dobrovoľných značkárov turistických chodníkov. Udialo sa tak pri príležitosti 150. výročia vzniku prvej turistickej organizácie na území dnešnej SR a 150. výročia prvého vyznačkovaného turistického chodníka. Pomník odhalil Klub slovenských turistov (KST) 25. októbra 2023, má tvar jednoduchého, masívneho menhiru z prírodného kameňa. Jeho autorom je akademický sochár Peter Meszároš. Pripomínať má dlhoročné úsilie a myšlienky, ktoré sú zapísané v generáciach turistov na Slovensku. Vďaka mnohým generáciám značkárov máme dnes na Slovensku sieť vyznačkovaných turistických chodníkov s celkovou dĺžkou približne 15 000 km. V roku 2022 bolo značkovanie turistických trás zapísané do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.
